0 Comments
Náš asi posledný tohtoročný výlet vďaka situácií s Covidom bol namierený do najpopulárnejšej talianskej bajkovej destinácie a to do Finale Ligure. Polka novembra ako dátum odchodu bola tak trocha risk z hľadiska počasia, no na šťastie to nám nakoniec vyšlo celkom pekne a väčšinu výletu nepršalo a bolo relatívne sucho.
Možno na úvod treba povedať, že ak sem plánuješ návštevu, tak ideálne obdobie aj podľa nášho sprievodcu Martina je buď na jar tesne pred letom, teda apríl a máj alebo potom september, október. Je tu vtedy ideálne počasie na jazdenie okolo 20 stupňov, takže sa dá aj čo to pošlapať za vlastné (aj keď vývozy sú lepšou alternatívou) bez toho aby sa človek príliš zapotil a zároveň sa po jazdení stále vieš schladiť v mori, či užiť si večer na pláži. Traily sú vtedy tiež v super stave, keďže sú buď čerstvo pripravené na nadchádzajúcu sezónu alebo po lete sú upravené na každoročné preteky svetovej Enduro série EWS. Na druhú stranu ak zvolíš návštevu v tejto dobe má to aj svoje úskalia – nájdenie voľného sprievodcu či dodávky na konkrétne miesta nemusí byť ľahké, keďže tu bude celkom plno a preto treba myslieť dopredu a booknúť si miesto vopred. Taktiež na trailoch stretneš kopec ďalších bajkerov, čo nie je vždy príjemné a môžu tu vzniknúť nedobré situácie na preplnených trailoch.
Druhá polka marca, prípadne prvá polka novembra je vraj tiež dobrá, ale dážď a búrky sú už pravdepodobnejšie a taktiež s tým súvisiace nízke teploty okolo 12 stupňov ak nesvieti slnko. Dá sa tu jazdiť celoročne a keď máš šťastie, tak sa búrkam vyhneš, avšak spolu s cca. 12 hodinovou cestou už je na zváženie, či neskočiť na lietadlo a odletiet si napr. za 3.5h na Malagu s podstatne lepšími podmienkami prípadne Mallorcu za 4.5h. Cena letenky je síce o čosi vyššia ako doprava vlastným autom s 3-4 ľudmi, tá napríklad pri tomto výlete vyšla 120e na hlavu a letenka na Malagu aj s bajkom vyjde asi okolo €200-250.
V každom prípade my sme sa sem vybrali už za pomyselnou hranicou polky novembra a preto bolo počasie pre nás divokou kartou. Okrem toho sa celkom prudko začala zhoršovať situácia s Covidom v Európe, takže sme dúfali, že sa nám to podarí celé úspešne zvládnuť, a ešte pred viac menej istými lockdownami čo to pojazdiť.
V sobotu ráno sme sa s Evkou a spoločne so 4 bajkermi naložili do aút a vyrazili. Cesta bola prekvapivo dobrá, zabavili sme sa, bolo o čom kecať a ľudia sa spoznávali, takže aj napriek tým 1100km to ubehlo celkom ako voda. Možno k tomu dopomohla aj voda zo silného dážďa asi posledné 3 hodiny jazdy, čo neveštilo nič dobré pre náš prvý deň jazdenia. Boli sme samozrejme nalepení na predpovediach počasia a vymýšlali alternatívny program napr. cestu do neďalekého San Rema, ktoré býva často krát suchšie aj počas ďaždivých dní. Nakoniec sa však ráno ukázalo slnko a sprievodca zo San Rema nám zavolal, že tam naopak prší, tak sme sa rozhodli zostať vo Finále a ísť si dať tzv. „klasiku“.
Náš prvý deň nás teda aj napriek relatívne vlhkým podmienkam zaviedol na Base Nato vo výške cca. 1000m. Celý týždeň sa tu držala silná hmla a vlhko, takže sme na úvod mali zmiešané pocity a mierne obavy zo stavu trailov a podmienok na jazdenie. Tie sa však po obligatórnom fotení pri pografitovaných ruinách bývalej základne Nato a prvej jazde na rovnomennom traily Base Nato rozplynuli. Aj napriek kopcu lístia a nejakej tej mláke na traily sa jazdilo prekvapivo super a terén sa nešmýkal ani zďaleka tak, ako sme mysleli.
Keďže Base Nato traily sú všetky hneď vedľa hlavnej cesty je to ideálna oblasť na “točenie“ trailov, a je ich tu hneď niekoľko. Po Base Nato sme si dali Madre Nature a čierne značenú 115, ktorá po pravde pre nás bola asi najzábavnejšia a nevnímali sme ju nijako obtiažnosťou rozdielnu od ostatných. Sú to relatívne krátke, ale veľmi zábavné traily typické pre Finale Ligure, flow, kameňe, klopky a kopec schodov či prírodných dropov.
Jedna výstraha – ak by ste šli na vlastnú päsť, či už za vlastné, s ebajkom alebo vlastnými autami. Konajú sa tu často polovačky na diviaky a v tom čase si treba dať pozor, aby ste sa nestali obeťou nejakého Talianskeho ostrostrelca. Napríklad posledný trail H a jeho druhá čast H Veloce boli práve vtedy z tohto dôvodu uzavreté.
Z Base Nato sme sa vybrali transferovým trailom Crestino Pt. 1 smerom na jeden z našich najoblúbenejších trailov – Ingenere. Napriek tomu, že je to zase relatívne typický trail pre Finale, pre nás to bol jeden z najzábavnejších. Zároveň je v kombinácií s Cravarezzou a spodkom Crestina aj jeden z najdlhších s asi 5km. Rozhodne veľmi dobrý trail a aj prepojenie z Nato Base je nenáročné. Nasledoval super obed, kde sme v rámci „bike“ menu mali ako primi cestoviny a secondi burger či rybu za €15, čo je super cena. My sme však chceli čo najskôr ďalej jazdiť, takže sme miesto veľkého secondi zvolili dezertík a kávičku a všetci boli šťastní a pripravení na ďalšiu jazdu.
Pokračovali sme v spoznávaní ligúrskej „klasiky“ a presunuli sa na asi najznámejší a asi aj najdlhší trail v celom Finale a to Rollercoaster trail. Ten sa dá buď ísť celý, alebo asi v 2/3 odpojiť a ísť na viacero trailov ťažších obtiažností Caciattore či Kill Bill 1 alebo 2. Na Rollercoaster si musíte z parkingu Melogno pošlapať asi 10 minút relatívne strmým kopcom, neskôr vás začnú vítať rôzne dresy a tabule a tam už sa začína samotný trail. Názov získal pretože miestami naozaj pripomína húsenkovú dráhu, keďže stále padáte, stúpate a vynie sa zprava doľava. Je to celkom sranda aj keď je to relatívne ľahký trail, takže ak chcete ozajstné Enduro, treba sa odpojiť na jeden zo spomínaných trailov.
Keďže to bola naša posledná jazda na tento deň a mali sme na prvý deň už celkom „najazdené“ rozhodli sme sa okúsiť ako vyzerá ozajstný čierny trail z dielne Finale a vybrali sme preto Cacciatore. Treba povedať, že je to naozaj o dobré dve obťiažnosti ťažší trail ako všetky ostatné čo sme šli v ten deň. Strmé relatívne dlhé pasáže s množstvom schodov a dropov, rôzne rešpekt vzbudzujúce skaly robia tento trail naozaj zaujímavým. Musíme ale priznať, že toto už nie je trať pre každého a časť z nás niektoré pasáže aj stlačila a znovu by sme ich sem asi jazdiť nedostali. Prívlastky ako kameňolom a zbíjačka sú celkom príhodné. Prekvapivo dievčatá si to tu užívali značne viac ako chalani, aj keď sem šli práve so zámerom skúsiť tieto ťažšie traily.
Nasledujúci teda tretí deň nám lialo ako z krhle a preto sme v podstate nevystrčili nos z apartmánov, spoločne sme si navarili a najedli sa, zahrali nejaké spoločenské hry, čo to popili a chystali výjazd na ďalší deň, aj keď nebolo jasné či dážď nebude vytrvalo pokračovať.
Vďaka chybe v komunikácií s našim dohodnutým sprievodcom sme sa ocitli prvú polku dňa bez neho odkázaní iba na Trailforks. Pomohol nám však pri zostavení plánu a tak sme vyrazili do relatívne novej časti Monte Grosso a skúsili tamojšie traily, ktorých názov presne nevieme, keďže sme tam stretli párik švajčiarov a tí nás zobrali na jeden z nich. Následne sme vyrazili do oblasti Verezzi nad Finale Borgom zajazdiť si trail Bondi a potom časť Bondi a ťažších X-men, ktorý sme jazdili v auguste pri náhodnej návšteve počas cesty domov z Francúzska. Musím povedať, že rozhodne Bondi trail bez sprievodcu neodporúčame, a zhodou okolností som sa dnes stretol s kamošom, čo mal podobné skúsenosti a nepodaril sa im nájsť dokonca dva krát.
Celý kopec je popretkávaný turistickými chodníčkami a aj napriek GPS sme odbočili zle asi 4 krát a museli sa vracať a hladať inú cestu. Okrem toho je tu kamenistý, miestami až technický uphill, ktorý si užije len málokto. Keďže sme si povedali, že tento „transfer“ na Bondi už znova ísť nikto nechce pustili sme sa dolu rovno cez X-menov a Bondi nechali vďaka bohu tak, aj keď práve jeho záverečná časť je vraj najlepšia, čo už skúsime inokedy.
Čo treba však spomenúť je pekný starý kostolík na kopci, v ktorom je iba cez sezónu otvorená kaviareň a je z neho krásny výhľad na Pietru a more, čo aspoň trocha zmiernilo naštrbenú náladu osadenstva. Trail X-men je zaujímavý spočiatku peknou flow pasážou cez les, neskôr s viacerými časťami s výhľadom na Finale, niekoľkými peknými skalami a rozpadnutými schodami. Na záver je tu celkom veľa ostrých switchbackov a tam sa trail aj končí kúsok nad Finale Borgo. Nasledoval zase skvelý obed tento krát na pláži v Pietre. Okrem naozaj prvotriednych cestovín a lososa sme zistili, že náš mladý (asi 15 ročný) čašník a syn majiteľky má strýka zo Slovenska. Prehodil s nami pár fráz čo sa naučil keď bol ešte dieťa a dobre sme sa zabavili.
Po obede sme sa nalodili do dodávky, kde nás už tento krát čakal aj lokálny sprievodca a vydali sme sa zasa na traily. Tento deň bol celý divný, no verili sme, že sa to dobrým obedom a príchodom sprievodcu spraví. Vyviezli sme sa asi do polky kopcov nad Pietrou a dali si spodnú časť trailu Oltrefinale a následne DogEatDog. Pekné traily, no pre nás aj vďaka chladnému veternému počasiu a občasným prehánkam, nie až také zaujímavé aj keď celé Oltrefinale je super trail, ktorý je asi 3x dlhší. No na shuttling v Pietre potrebujete sprievodcu a shuttle s 4×4 pohonom a tých je tu len zopár. S dodávkou sa dostanete iba asi do polky, alebo si budete musieť pošlapať relatívne dlhú trasu vrchu nad Melognom.
No a od tohto momentu sa tento deň stával čoraz divnejším. Jeden z účastníkov nepočkal nášho sprievodcu, ktorý ho šiel následne hľadať, a my sme ich museli všetci čakať kým nás nájde sprievodca. Potom sme sa nevedeli úplne dohodnúť na ďalšom jazdení, no nakoniec sme sa nechali teda prehovoriť, že napriek tomu, že máme k dispozícií dodávku pošlapeme si za vlastné. Zato budeme odmenený zábavným trailom a krásnym výhľadom v oblasti Ranzi. Šlapania bolo nakoniec veľmi veľa, a naopak trail ako aj výhľad za čas a energiu jazdou po zvážnici zato vôbec nestáli. Ocitli sme sa však v Pietre a našli lokálnu palacinkáreň a zajedli tento náš nevydarený deň aspoň nutellov a jahodami.
Tu jedno veľké upozornenie hlavne pre tých, ktorí nepoznajú akým spôsobom to funguje s reštauráciami. Aj keď je to od podniku k podniku rôzne, vo väčšine prípadov medzi cca. 14:30 až 18:30 majú reštiky zavreté a najesť sa dá maximálne tak vo fast foodoch, ktorých tu ale vôbec nie je veľa, keďže aj kebaby majú zavreté. My sme napriek skúsenostiam museli dva krát relatívne dlho hľadať niečo pod zub a preto sme aj vtedy skončili v palacinkárni, keďže nič iné otvorené nebolo.
No a konečne zlatý klinec programu, ktorým ukončím aj prvú časť reportu z Finale. Po návrate na apartmán si ma Evka posadila a oboznámila ma s faktom, že jeden z účastníkov si práve robil test na Covid a je pozitívny. Takže naozaj deň ako z rozprávky, takej tej od Stephena Kinga.
Nakoniec to však celé dopadlo dobre a o tom sa dočítate v druhej časti reportu už čoskoro.